Historický Kežmarok: Vrchol vojny medzi Kežmarkom a Levočou bol pred 485 rokmi

09 Levoča v 17

Každý Kežmarčan pozná aspoň základné obrysy historickej, vyše storočnej, vojny medzi Kežmarkom a Levočou. Tá sa udiala v 15. storočí, keď husiti, v roku 1433, vpadli na Spiš a dobyli aj Kežmarok a skončila v roku 1558. Vojna mala svoje vrcholy i pády, ale jej vrcholom bol asi rok 1532. Pripomeňme si ho.

Vpád husitov Kežmarčania využili na to, že dramaticky opísali cisárovi prepad svojho mesta a informovali ho aj o tom, že husiti im zničili všetky mestské privilégiá. Do nových Kežmarčania dopísali i dôležité právo skladu, ktoré im cisár podpísal, čím prakticky odštartoval dlhodobú vojnu medzi obidvomi mestami. Tá sa nakoniec skončila v roku 1558 kedy právo skladu bolo Kežmarku odňaté a prisúdené jedine Levoči.

 

Táto vojna mala jeden z vrcholov práve pred 485 rokmi, kedy Kežmarčania podnikli okolo 50 nájazdov na Levoču a jej poddanské dediny. Čo sa všetko dialo, v tomto významnom roku, prezrádza história.

 

Hieronym Lasky, zemepán Kežmarku, ktorý v roku 1531 zálohoval poľskému šľachtičovi Minkovičovi kežmarský hrad, ho v lete 1532 vyplatil späť a natrvalo sa na ňom usadil. K mestu sa správal priateľsky, odpúšťal mu dane kvôli obnoveniu domov v meste, Kežmarok mohol právo skladu používať aj naďalej a tak tovar, prichádzajúci z Poľska, predchytával Levočanom.

Boje medzi Levočou a Kežmarkom sa tak opäť obnovili. Bezprostredným podnetom bol odkaz z Levoče: vraj z Kežmarku raz budú dobré kapustniská pre Levočanov…

Keď dňa 1. mája 1532 začala slávnosť strelieb v Levoči, čo znamenalo, že súťažili medzi sebou členovia streleckého bratstva, Kežmarčania nečakane zaútočili, ale napokon ustúpili a vyrabovali aspoň dediny Iliašovce, Spišský Štvrtok, Palmovce, Hranovnicu, Dlhé Stráže a dokonca aj Batizovce. Dňa 30. mája 1532 vyrabovali Závadu, Úložu, Klčov, odohnali mnoho dobytka. Na to šli za nimi Levočania ani nie so súhlasom mestskej rady, ale dobrovoľne (ale s týmto Sperfoglovým konštatovaním asi veľmi súhlasiť nemôžeme). Hnala ich pomsta, šli za Kežmarčanmi až k mostu pod Spišskou Novou Vsou, aby im vzali korisť; nepriatelia ich z úkrytu napadli a keďže Levočanov bolo menej a mali menej síl a ešte ich aj jazda sklamala, rozohnali ich. Utekali cez záhrady a humná do Spišskej Novej Vsi, ku konkurenčnému mestu. Tam prosili o ochranu a niekoľko statočných ľudí niektorých aj prijalo a ukrylo, ale väčšinou ich s hnevom napadli a vyhnali z domov, hádzali po nich kamene a úkryty ukázali nepriateľom alebo im dovolili, aby Levočanov vyvliekli z domov, zajali, zviazali a vzali so sebou. Kežmarčania zajali 29 Levočanov, celkove bolo 110 zajatých, z toho najviac cudzích žoldnierov. Nepriatelia s veľkým radostným krikom brali zajatcov so sebou do Kežmarku, kde ich zavreli do podzemnej väznice pod Hrubú päťhrannú vežu, zvanú aj Nová brána. Niektorí zajatci sa údajne pokúšali z väzenia prekopať, ale stráže ich pri úteku spozorovali a zabili. Ďalší sedeli v árešte niekoľko mesiacov, napokon sa 18. decembra 1532 vrátilo do Levoče za vysoké výkupné 220 zlatých a dva kone, v čom nevedno prečo pomohla aj Ľubica, 35 Levočanov a 10-ich vojakov. Čo sa stalo s ďalšími nešťastníkmi, to sa už nedozvieme.

Medzitým 24. júla 1532 prichádza pod mestské múry Levoče sám Lasky, ale k boju nedošlo. Dňa 29. júla 1532 sa Lasky vypomstil inak, jeho vojaci z levočských polí odviezol 40 plno naložených vozov zožatého obilia. Čo nevládali odviezť, spálili priamo na poliach. Potom Kežmarčania postavili pred Levočou dve delá, čím chceli vyprovokovať Levočanov, aby vytiahli z mesta, ale to sa im nepodarilo. Tak šli smerom k Jamníku a spustošili ho.

Levočania pre vzájomné spory a pre nespoľahlivých žoldnierov proti tomu nič nemohli robiť a rabovanie pokračovalo: dňa 2. augusta Kežmarčania odohnali Levočanom 1 180 ks väčších i menších zvierat i s mnohými poľnými robotníkmi, pričom niektorých zabili. Dňa 5. augusta 1532 Hieronym Lasky s 300 jazdcami obsadil v noci Spišskú Kapitulu, kanonikov nútil prejsť na stranu Zápoľského. Potom išiel na Richnavu, aj tú donútil na prestup a vybral veľkú sumu peňazí – od malých dedín 40, väčších 50, 60 ba i viac zlatých. Dňa 6. augusta vyraboval richnavský hrad.

Pre takýto stav vecí a biedu poslali Levočania posla k Ferdinandovi a prosili ho o pomoc. Keď sa nič nedialo, rozhodli sa brániť sami. Dňa 7. augusta 1532 50 jazdcov a 150 pešiakov Levoče rabovalo dediny prívržencov Laského – spišská šľachta totiž stála väčšinou na strane Zápoľského. Z vyrabovaných obcí Sv. Ondrej a Farkašovce získali 139 kráv, 93 teliat, 6 juncov, 120 oviec, 112 svíň, 105 koní a 30 kôz a tieto rozdelil v Levoči najviac postihnutým.

Násilie vyvolalo ďalšie obojstranné násilia: v piatok 16. augusta 1532 Kežmarčania spustošili Spišskú Teplicu. Dňa 5. septembra napadli Šerédyho cisárski husári štiavnické prepošstvo, lebo bolo verné Zápoľskému a vyrabovali ho, podobne aj Hranovnicu z pomsty voči opátovi, ktorý zanechal Ferdinanda. Vzali 200 volov a 100 koní a sami sa rozdelili, lebo Levočania to nechceli prijať. Hoci Levočania nechceli korisť, predsa ich vinili z prepadu.

Dňa 7. septembra napadli zase Kežmarčania cestu smerom na Ruskinovce, ukradli 12 koní a pár ľudí, spustošili Dravce a vzali do zajatia tamojšieho richtára s 2 ľuďmi. Dňa 10. septembra boli Laskeho kozáci v blízkosti Levoče, ale rýchlo ich odohnali. Dňa 12. septembra 1532 prišiel Lasky s celým svojím vojskom – 500 jazdcami a 400 pešiakmi k Levoči, doniesol dve delá, aby ju obsadil, ale zmohol sa len na jeden výstrel. Levočania vyrazili z mestských brán, zabili hodne koní, aj Laského koňa s bielym chvostom a červenými nohami, z hlavy Laskému zostrelili klobúk s pekne točeným perom, potom s ním v Levoči obchodovali. Lasky údajne prišiel aj o postriebrený paloš a tak sa údajne z poverčivosti rýchlo vrátil s vojskom domov.

Dňa 8. októbra 1532 sa Levočania bez vyššieho príkazu rozhodli, že napadnú kežmarské majere, v ktorých bol umiestnený ich ukradnutý dobytok. Najprv však vyrabovali Výbornú, Lendak, Rakúsy a Stráne pod Tatrami. Dva majere, ktoré boli ďalej od mestských múrov Kežmarku, sa im podarilo vyrabovať, napadli aj tretí, ale odrazu sa medzi Malým Slavkovom a Huncovcami objavilo mnoho Kežmarčanov. Boj trval štyri hodiny, Levočania boli v menšine, strieľali naraz jednou salvou, medzi nabíjaním ich Kežmarčania obkľúčili a kým sa Levočania spamätali, 31 ich padlo a 9 (podľa iných prameňov 90 Levočanov bolo mŕtvych). Údajne sa iba jeden radný Gregor Pantschner vrátil do Levoče bez zranenia. Bojové pole ešte koncom 19. storočia nazývali ”Schlachtwieschen”.

Dňa 21. októbra Kežmarčania spustošili Horné a Dolné Repáše, Úložu, Závadu, Dravce a Spišské Podhradie, odohnali nielen dobytok, ale aj sedliakov – ženy, deti a vyzliekli ich donaha. Dňa 7. decembra 1532 dvesto kežmarských jazdcov a pešiakov napadlo v lese ľudí, ktorých poslali Levočania s koňmi po drevo, pričom mali sprievod 40 žoldnierov. Kežmarčania vzali 45 koní, rozobrali vozy, vzali väčšinu reťazí. Levočskí žoldnieri sa rozutekali a nechali ostatných napospas.

Od 1. mája 1532 do januára 1533 zaútočili Kežmarčania 38-krát na Levoču. Nie div, že Spervogel nazýva Kežmarčanov „latrones de Kesmark” – zbojníkmi a ľud na Spiši sa modlí takúto modlitbu: „Pane Ježišu Kriste, ochraňuj nás pred príchodom Jána Zápoľského, Petra Perényiho (Zápoľského služobník), Hieronyma Laskeho, Petra Kostku a iných nepriateľov našej zeme.”

Lasky využíval svoje výpady aj na politické ciele – dobyté mestá a obce nútil prejsť na stranu Zápoľského, ktorý ešte stále bojoval o svoj trón, hoci už nie veľmi úspešne. Kežmarku však Lasky nepomáhal zadarmo, hoci im poskytoval aj svojich kozákov – za odmenu dostal mnohé majetky mesta – dediny, pozemky, lesy, ba i peniaze.

Keďže obe mestá boli v dezolátnom stave, museli podpísalo prímerie. Malo trvať do 1. 1. 1534. Trvalo iba na papieri… Definitívny koniec vojny medzi týmito dvomi mestami totiž skončil až v roku 1558, kedy panovník právo skladu prisúdil jedine Levoči.

 

Pikantériou je, že žiadne mestské privilégiá Kežmarčanom husiti nezničili. Všetky originálne práva prežili stáročia a sú uložené dodnes v štátnom archíve.

 

Zdroj: Nora Baráthová, Múzeum Kežmarok

 

Foto: Levoča v 17. storočí