Pred 445 rokmi, v roku 1572, známy banskobystrický organár Mathias Poll, ktorý postavil viacero organov v okolí Banskej Bystrice a bol organistom vo farskom kostole v samotnej Banskej Bystrici, postavil v Kežmarku, v kostole sv. Kríža, organ v cene 163 zlatých florénov.
Za osadenie nástroja v roku 1573 zaplatili Kežmarčania 122 florénov. Organ ale nebol umiestnený na západnej empore, ale v mieste dnešného malého pozitívu na severnej strane presbytéria. Svedčia o tom zvyšky vahadiel na ťahanie dvoch veľkých mechov v empore nad sakristiou.
Zaujímavosťou tohto organu bolo, že v čase poddanstva mesta pod rodinou Thököly mesto schudobnelo natoľko, že bolo nútené dať tento organ za 1000 florénov do zálohu.
I to svedčí o kvalitne vyhotovenom diele, ktoré malo nielen vysokú duchovnú hodnotu, ale aj vysokú cenu finančnú.
Organ je považovaný za kráľa hudobných nástrojov. Zo stavebnej stránky je to najväčší a najzložitejší hudobný nástroj a je aj najväčším a najzložitejším hudobným nástrojom. Skladá sa z píšťal, registrov, vzdušníc, mechov, čerpadla vzduchu, organovej skrine, prospektu, hracieho stola a traktúry.
Pre mňa, ako rodeného Kežmarčana, mi bolo cťou a bol som vždy pyšný na to, keď som sa, po rokoch, do svojho rodného mesta vrátil a často sa ma, pri predstavovaní mena „Humeník“ spájali Kežmarčania, práve s vysoko oceňovaným hraním môjho deda na tento neľahký nástroj v kostole sv. Kríža. Spájanie mojej osoby so známym kežmarským kantorom, bolo pre mňa, vždy príjemné.
Od svojho otca som sa zas dozvedel, z prostredia kežmarského organu v katolíckom kostole iné pikantérie. Bolo to, že keď on chodil do kostola pomáhať svojmu otcovi, môjmu dedovi, hrať na organe. Priznal sa mi, že deda často vyrušoval tým, že na organe hral, niekedy známe, niekedy menej známe, prelúdiá. Za čo ho dedo vždy karhal.
Ja som sa v tomto smere, čo sa týka hrania na organ, na svojho otca či deda, nepodal. Som ale hrdý na to, že meno Humeník, bolo v Kežmarku známe s niečím osobitým a jedinečným. Možno i preto, každý deň pracujem na tom, aby bolo meno Humeník, aj naďalej pozitívne známe a spájané s niečím osobitým, no zároveň novým a dôveryhodným, čo má zmysel pre moje mesto. Možno i preto sa nesnažím iba povrchne kopírovať iných, ale hľadám iné, nové cesty na rozvoj svojho rodiska. Pritom sa nemusím búchať do pŕs a všade hovoriť, že som rodený Kežmarčan. Za mnou musí byť práca, ktorá by mala ukázať kam patrím. Preto som smutný z toho, že až príliš veľa ľudí, na vysokých kežmarských miestach, kde by mali byť iba Kežmarčania, nepatria do môjho mesta, ba naviac, nie sú žiadnym progresom pre Kežmarok. Sú iba poslušným nástrojom. Je potrebné s tým niečo robiť, aby aj na tom kežmarskom organe hral vždy Kežmarčan, lebo zdá sa, že nám tu dnes v meste hrá kadekto, len nie Kežmarčania.
Všetko to ale závisí od toho, aby Kežmarok bol i naďalej otvorený novým myšlienkám, novým trendom a nebol nikto bitý za iný názor, lebo viditeľne s tým majú určití ľudia veľký problém… No najmä, musia si Kežmarčania sami spravovať svoje mesto. Kto túto definíciu nedokáže zabezpečiť, nezaslúži si náš obdiv, ale pravý opak. Veď, my Kežmarčania, sme boli vždy hrdí na svoje mesto, ale toto čo tu máme, toto nie je náš Kežmarok! A pritom sme to sami dopustili, aby na našom organe hrali cudzí ľudia…
Zdroje: Rímsko-katolícka cirkev, farnosť Kežmarok, Nora Baráthová, Wikipédia
Fotografie: Rytina kostola sv. Kríža, dnešnej baziliky minor, veľký organ v kostole sv. Kríža