Poznáte dobre hokejistu Radoslava Suchého? Viete ktorá správa bola v jeho kariére tá najlepšia? A viete aj to, ktoré jeho osobné rozhodnutie bolo v jeho hokejovej kariére najlepšie? My vieme aj to, ktoré svoje rozhodnutia neskôr ľutoval, s ktorým hráčom si najlepšie rozumel, či, ktorá rada trénera mu zmenila kariéru! No určite málokto vie, že vo svojej kariére bol ocenený aj cenou „Gentleman“, ktorá sa udeľuje najlepšiemu športovému hráčovi vo finále najvyššej juniorskej súťaže v Kanade. Toto a ešte oveľa viac prezradil tento náš úspešný hokejista v zaujímavom a exkluzívnom rozhovore.

Radoslav Suchý je kežmarským rodákom. Narodil sa 7. apríla 1976. Je odchovancom popradského hokeja. Bol úspešným hokejovým obrancom, ktorý hral v NHL, KHL i v reprezentácii.

Ako 18-ročný debutoval v slovenskej extralige, no po troch zápasoch odišiel po úspešnom drafte hrať do najvyššej juniorskej hokejovej ligy v Kanade. Tam, kde dosiahol za tri roky dobré meno a výborné výsledky, mu pri rozbehu kariéry pomáhal Kežmarčan Peter Humeník. Po troch odohraných sezónach v dvoch kluboch quebeckej ligy, ďalšie tri sezóny hral v nižších seniorských súťažiach v USA a potom už prišla aj pozvánka do NHL.

Zmluvu do NHL podpísal ako voľný agent 29. 9. 1997. V NHL hral šesť sezón (5 vo Phoenixe, 1 v Columbuse). V NHL odohral 451 zápasov. Prvý gól v NHL strelil až v 152. zápase, no nakoniec ich strelil 14.

V európskych súťažiach sa mu najviac darilo v mužstve Zürich Lions. S ním získal titul majstra Švajčiarska víťazom hokejovej Ligy majstrov, ba i víťazom Victoria cupu 2009, v ktorom vyhrali nad víťazom Stanleyho pohára Chicagom 2:1.

Slovensko reprezentoval na troch MS (2000, 2003, 2005), na ktorých získal striebornú a bronzovú medailu a hral aj na ZOH v Turíne. Celkovo odohral za Slovensko 47 zápasov.

 Hodnotenie hokejových odborníkov o hre Radoslava Suchého: Hrá pokojne, jednoducho, výborne vykrýva svoju časť obrany, má dobrý prehľad, dobré korčuľovanie, dobrú prihrávku a vie často a čisto odoberať puky súperom. V zápasoch hrá rytiersky, férovo, zbytočne nefauluje, neopláca.

Pre túto úspešnú kariéru si zaslúži Radoslav Suchý, aby sme ho našim čitateľom trochu viac priblížili a dozvedeli sa o ňom trochu viac. Nikdy nestál v ako prvý v svetle kamier, no jeho prínos pre každé mužstvo v ktorom hral bol veľmi dôležitý. Preto sme ho oslovili na rozhovor o jeho hokejovej kariére, ktorá nie je každému fanúšikovi hokeja známa.

Tu je spomínaný exkluzívny rozhovor, ktorý poskytol portálom Kežmarský šport a Kežmarský informačný express.

 

Kde sa momentálne hokejovo pohybujete? Som asistentom trénera Skokana pri popradskej juniorke. Kuriozita je, že tréner Skokan trénoval aj mňa, keď som začínal.

Trénujete hokejistov, ktorí sú vo veku, v ktorom ste pred rokmi odišli do Kanady. Odporučili by ste mladým hokejistom, aby si v mladom veku vyskúšali hrať v najvyššej juniorskej hokejovej súťaži v Kanade? Jednoznačne áno, keď na to majú. Posunie ich to ako po hokejovej stránke, tak aj po stránke životnej. Vyformuje im to charakter, osamostatnia sa. Je to veľká škola do života. Takže určite áno, ale keby nedostávali priestor na ľade a mali by byť iba do počtu, tak by som im odporúčal aby sa vrátili na Slovensko. Mali by hrať tam, kde hokejový priestor dostanú, pretože v ich veku potrebujú hlavne hrať.

Môžete porovnať súčasné podmienky pre mladých slovenských hokejistov na Slovensku a vtedajšie, keď ste odišli do Kanady? My sme mali všetko zadarmo, ale oproti Slovensku to bola hokejovo vyššia trieda. Mohol som sa sústrediť iba na hokej. Tu je to momentálne na pleciach rodičov, čo si zaslúži veľkú vďaku, že to rodičia robia. Na druhej strane majú rodičia tendenciu sa do hokeja starať a riadiť ho, čo je na škodu. Mali by sa preto určiť jasné pravidlá pre rodičov, aby sa nesnažili zasahovať do hokeja.

V čom je rozdiel medzi najvyššou juniorskou súťažou na Slovensku a v Kanade? Momentálne sa ten hokej už zmenil. Vtedy bol hokej veľmi tvrdý, na hranici únosnosti, až zákerný. Na Slovensku sa hral technický, málo kontaktný hokej. Na Slovensku bol hokej krajší, no iskra a nasadenie to bolo v Kanade. Dnes sa to už zmenilo. Hrá sa už aj tam s rozumom, nielen svalmi.

S hokejom ste začali v Poprade, ale pomerne rýchlo ste odišli do najvyššej juniorskej súťaže, do quebeckej ligy. Bolo to vtedy dobré rozhodnutie? Bolo to najlepšie rozhodnutie aké som spravil! Najskôr som váhal či ísť alebo nie, lebo som mal ísť spolu s Bartečkom. Jeho ale nedraftovali, mňa áno. Mal som pred tým rozhodnutím rešpekt a trošku aj strach. Dnes, s odstupom času to ale hodnotím ako moje najlepšie rozhodnutie aké som urobil.

  

Peter Humeník a Radoslav Suchý. Pred jedným zo súbojov v kanadskej juniorskej lige. George Parsons Trophy - Cena "Gentleman", v roku 1997 sa jej držiteľom stal Radoslav Suchý.

MLADÉ HOKEJOVÉ ROKY

Pamätáte si na jeden turnaj U17 v Quebecu, ktorý ste ako mužstvo Popradu vyhrali a vy ste boli spolu s Bartečkom v All stars turnaja? To, že sme vyhrali, to si pamätám. Veľmi dobrá skúsenosť i krásne spomienky. Išli sme tam ako mužstvo z Popradu. Čakali sme, že tam budeme fackovacím panákom. Viem, že tam bolo ešte mužstvo z Ukrajiny a nakoniec sme s nimi hrali vo finále. Turnaj nám vyšiel i mne sa darilo, Myslím, že aj táto skúsenosť mi pomohla, že o rok neskôr som išiel do tej juniorky.

Ako si spomínate na sezóny v najvyššej juniorskej súťaži v Kanade, v Sherbrooku a v Chicoutimi? Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Teraz spätne to hodnotím trochu úsmevne, ale vtedy to bol veľký skok. Iná mentalita hráčov. Možno bola výhoda, že som nevedel anglicky, lebo som nevedel povedať, že chcem ísť domov... Na druhej strane asi by nebolo kde, lebo z Popradu ma odprevádzali s tým, že tam som skončil. Nemal som teda na výber. Musel som sa zaťať, prekonať to a ostať tam. A spomienky? Vynikajúce! Keď som sa spoznal s chlapcami a oni so mnou, lebo najskôr sa na mňa pozerali ako na mimozemšťana. Neboli zvyknutí na Európanov. Našli sme časom spoločnú reč, lebo sme vlastne boli rovnakí, iba sme hovorili iným jazykom. Hokejovo sme si sadli, s niektorými lepšie, s niektorými horšie. Jednoducho vynikajúca skúsenosť. V Sherbrooku, prvý rok, si pamätám, že na tréningu mladší hráči išli po mne, lebo som im prakticky bral prácu. Ja som dostával dlhý ice-time, nie oni. Tí starší hráči ma ale začali brať, lebo videli, že mužstvu viem pomôcť a so mnou sú silnejší. Do Chicoutimi som odchádzal s ťažkým srdcom zo Sherbrooku. Nechcel som byť vymenený, aj tréner mi sľúbil, že ma nevymenia, lebo na mne postavili káder a bol to môj posledný rok v juniorke. Chicoutimi ale za mňa ponúklo troch mladých hráčov, takže to bola taká ponuka, ktorá sa neodmieta. Ja som to vtedy cítil ako veľkú zradu, takže som chcel odísť domov na Slovensko. Tréner mi ale vysvetlil, že je to najlepšia vec, ktorá sa mi mohla stať, lebo idem do mužstva, ktoré môže hrať finále. A to aj bola pravda. Dostali sme sa na Memorial cup, kde som sa zoznámil so skautom z NHL a aj keď sme skončili na turnaji poslední, mne turnaj vyšiel, a potom mi prišla pozvánka do kempu Phoenixu. Draftovaný som nebol, ale išiel som tam na pozvanie, takže ten prestup do Chicoutimi bola najlepšia vec, lebo som sa dostal do dobrého mužstva a dostali sme sa až do finále.

Boli ste obrancom, ale mali ste na obrancu až príliš málo vylúčení? Čím to bolo? Bolo to asi tým, že som korčuliarsky stíhal a vedel som s hokejkou dobre narábať. Nepotreboval som preto toľko faulovať. Vedel som dobre vypichovať puky a aj ich získavať. Moja dobrá práca s hokejkou mi pomohla, že som nemusel protihráčov chytať hákovaním. Ja som nebol bitkár.

V Chicoutimi ste dostali aj Cenu „gentleman“ (George Parsons Trophy) za príkladné športové správanie. Pamätáte si na to? Áno, bolo to na tom Memorial cupe. Hrával som veľa, obrovský ice-time, okolo 30 minút, a bol som málo vylučovaný. Asi si to všimli, tak som dostal túto cenu.

Nerobilo Vám to ale aj problémy? Nechceli kanadskí tréneri od Vás viac tvrdosti? Tréneri ani nie, lebo tréneri nechcú hráčov, ktorí sú na trestnej. Ja som mal dokonca aj zakázané chodiť do bitiek. Tam boli na to iní hráči. Na toto (vylúčenia) ale tlačil agent, lebo skauti to vtedy vyhľadávali. Ja som mal v draftovom roku iba 68 minút, čo bolo veľmi málo. Vraj preto som nebol draftovaný, čo je priam nepochopiteľné. Iní hráči mali napríklad aj vyše 200 minút.

Potom ste tri roky hrali v nižších zámorských súťažiach. Bolo to tam náročné? Už som vedel jazyk, vedel som sa dohovoriť. Nebolo to ľahké, začiatky sú všade ťažké, ale už som bol na všetko pripravený, takže bolo to ľahšie ako začínať v juniorke. Myslím, že každý rok som išiel do kempu Phoenixu dobre pripravený. Na farme som hrával presilovky, oslabenia, vyhral som sa tam. Mal som tam svoju úlohu, tú som plnil, takže bolo to tam ľahšie ako v juniorke.

PRETAVENÉ SKÚSENOSTI: NHL, LIGA MAJSTROV, REPREZENTÁCIA

Do NHL si Vás zobral Phoenix. Vo Phoenixe ste hrali až 5 sezón. Ako si pamätáte na túto svoju hokejovú kapitolu? Keď mi ponúkli zmluvu, prišiel agent, začal mi vysvetľovať, že koľko peňazí mi idú dať. Povedal som mu, že aby to ani neriešil. Zmluva síce nebola nejaká výhodná, ale bola dvojcestná s klubom NHL, takže ja by som ju podpísal aj za dolár. Ja som bol rád, že niečo mám. Z farmy sme išiel hore dvaja obrancovia. Nejaké zápasy som bol aj na tribúne, potom som dostal šancu, hral som v prvej lajne s Numminenom, proti najlepším útočníkom NHL. Po piatom zápase mi manažér povedal, že mám zrušiť všetky ubytovania na farme, že sa sťahujem do prvého tímu a že ostávam vo Phoenixe. To bola najlepšia správa, ktorú som dostal.

Za päť sezón ste dvakrát hrali aj v play-off, ale vždy po 5 zápasoch ste končili v prvom kole. Dalo sa uhrať viac, alebo už postup do play-off bol pre mužstvo úspechom? V mojej prvej sezóne sme mali vynikajúce mužstvo, tam sme mohli uhrať viac. Dostali sme ale silné Colorado. Tam sme ale mohli prejsť, no prehrali sme 1:4 na zápasy, čo bolo veľké sklamanie. Druhý rok čo sme sa dostali do play-off, to sme mali mladé mužstvo a to bolo prekvapenie, že sme sa dostali do play-off. Na San José sme nemali.

Po Phoenixe ste hrali ešte rok v Columbuse. Prečo iba rok, veď ste tam odohrali celú sezónu a zrazu ste odtiaľ odišli? Ja som bol vo Phoenixe spokojný. Nemám rád nové mestá. V Columbuse nebolo zle. Všetko tam bolo v poriadku. Mal som od nich ponuku, aby som tam ostal aj druhú sezónu. Bol som tam ale zaškatuľkovaný ako šiesty obranca, nedostával som priestor. To ma tam ubíjalo, chcel som hrávať viac, mať väčšiu zodpovednosť v tíme. Prišla ponuka zo švajčiarskeho Zürichu, kde so mnou rátali ako s obrancom číslo jedna. Spätne, keď sa na to pozerám, nebolo to dobré rozhodnutie. Mal som ostať v Columbuse, mal som vidinu, že na ľade budem mať viac času a prenesiem sa v čase ako keď som bol v juniorke, kde to bolo na mojich pleciach. Mal som rád tú zodpovednosť. Zle som sa rozhodol. 

Potom ste sa vrátili do Európy. Štyri roky ste hrali v Zürichu. Víťazi ligy, víťazi Ligy majstrov. Ako si na toto obdobie vo Švajčiarsku pamätáte? Boli tam Pavlikovský, Petrovický, Bartovič, Sejna – vynikajúca partia. Bolo nás veľa Slovákov. Hral som v prvej lajne, maximálne hokejovo vyťažený. Vyhrali sme domácu ligu, Ligu majstrov i zápas s Chicagom, v zápase víťaza Ligy majstrov a víťaza Stanley cupu. Fantasticky strávené štyri roky vo Švajčiarsku.

Po krásnych rokoch vo Švajčiarsku prišla krátka anabáza v Omsku. Odohrali ste päť zápasov. Prečo iba tak krátko? Tam som ani nechcel ísť, ale nechal som sa presvedčiť agentom. Bol ten nešťastný rok, kedy sa udiala tá veľká tragédia v Jaroslavli s Demitrom. Mal som už rodinu, manželka sa potom bála za mnou letieť. Nechcelo sa mi byť celú sezónu sám. V Omsku ma chcel tréner, ale manažér nie, lebo ma už radil ako staršieho hráča. Potom dal nešťastný článok do novín, že som trénerov kôň aj keď to nebola pravda. Bol tam tréner Čada, predtým sme sa nepoznali, ale hráči ma už tak brali. Potom prišla do toho tá havária lietadla. Usúdil som, že toto mi netreba. Chcem sa baviť hokejom a nie niekoho presviedčať o sebe.

Potom ste už hrali iba za Poprad, neskôr za Liptovský Mikuláš. Už Vás zahraničie nelákalo? Nie, už aj ten Omsk bol navyše. Už ma zahraničie nelákalo. Mal som stále nejaké ponuky, z Česka, zo Švédska. Syn už chodil do školy, mal som už doma svoje zázemie, už som chcel byť doma.

Prišlo ukončenie hokejovej kariéry v pravý čas alebo sa dalo potiahnuť aj dlhšie? Už som to potiahol veľmi dlho. Bol som najstarší obranca v súťaži. Dalo sa aj dlhšie, ale už to bolo zbytočné. Keby to bolo v Poprade, tak ešte áno, ale ten nemal záujem a cestovať do Mikuláša ma už nebavilo. V Poprade bol tréner Ozimák, ktorý sa vyjadril, že som starý, asi takto si chcel vybudovať rešpekt, lebo inak nevedel.

V reprezentácii ste odohrali tri šampionáty a jednu olympiádu. Ako si spomínate na svoje pôsobenie v reprezentácii? Fantastické šampionáty, skvelý tím, výborná partia. Vždy sme sa tešili, že sa po sezóne stretneme v repre. Tam bolo vždy kopec zábavy a ešte keď boli úspechy tak to gradovalo. Mal som šťastie, že som bol v tej zlatej ére slovenského hokeja. Boli tam vynikajúci hokejisti, ja som tam nejako do nich zapadol. Jednoducho, najkrajšie spomienky. Pamätám sa na šampionát v Petrohrade, kde ako mladí chalani sme sa dali dokopy a za týždeň sme dokázali obetavou hrou čeliť najväčším favoritom.

Prečo ste s reprezentáciou skončili pomerne skoro? Veď Slovensko nemalo až tak veľa obrancov so skúsenosťami z NHL? Končil som keď som mal 30 rokov. Rozhodol som sa, že ostanem v Poprade. Zvažoval som veľa vecí. Vtedy sme skončili v prvom kole v play-off, do šampionátu bol mesiac, nebol som najmladší, mohol som vydržať, ale nebol by som v zápasovom tempe. Forma by nebola optimálna. Myslím, že som odišiel v pravý čas. Dal som priestor mladším hráčom.

 

HOKEJ TROCHU INAK

Ktorí z trénerov Vám v kariére dali najviac? Od začiatku Jozef Skokan. Ten ma naučil svojou tvrdou rukou to, že každý tréning i zápas treba odmakať naplno, lebo len tak sa môžem posunúť dopredu. Bola to taká tvrdá ruská škola. Ja som to potreboval, potom som si na to zvykol, pre mňa to bolo potom automatické, že som išiel vždy naplno. Veľa mi dal aj pán Bartečko, ktorý bol asistentom Skokana. V juniorke v Sherbrooku pán Guy Chouinard. Mal som šťastie, že som natrafil na trénera, ktorý mal odohraté v NHL. Chcel, aby som priniesol do mužstva niečo európske, nejakú myšlienku. Chcel aby som hral svoju hru, neprispôsoboval sa vo všetkom Kanaďanom, aby som hral to svoje. V NHL to bol Bobby Francis, všimol si ma v kempe. On mi dal šancu v NHL hrávať aj s dobrými hráčmi. V reprezentácii pán tréner Filc. 

S kým ste si na ľade najlepšie rozumeli, zo slovenských či zahraničných hokejistov? Na ľade asi s Ľubom Bartečkom, kde sme hrali spolu od mala. Škoda, že sa nám nepodarilo stretnúť sa v nejakom jednom mužstve v NHL alebo v Európe. Potom to bol Laco Nagy, Mišo Handzuš, boli sme spolu vo Phoenixe výborná partia. V Columbuse to bol Rosťa Klesla, a potom Teppo Numminen.

Na ktoré hokejové obdobie spomínate najradšej? Na všetky. Každé má svoje čaro. Či juniorka, NHL, reprezentácia, Poprad, Švajčiarsko.

Máte v súčasnosti svojho obľúbeného hráča či hráčov v NHL? Mám veľký rešpekt a obdivujem Zdena Cháru, lebo čo dokazuje je obdivuhodné a úžasné. Zo zahraničných hráčov obdivujem McDavida. Chcel by som ho zažiť na vlastnej koži, lebo ako on dáva obrancov do role štatistov je obdivuhodné. Boli aj za mojich čias rýchli hráči - Paul Kariya, Teemu Selänne, Pavol Bure, ale neboli to takýto extrém ako McDavid.

Máte v NHL aj svoje obľúbené mužstvo? Phoenixu stále držím palce, dlhé roky sa mi páčilo Chicago, keď už som bol v Európe, lebo hrali zaujímavý hokej. Mojim stálym obľúbeným mužstvom je Los Angeles Kings, lebo ako prvý klub z NHL mi ako dieťaťu poslali nálepku ako suvenír.

Zaujal vás niekto v súčasnosti zo slovenských hráčov? Mne sa páči Rišo Pánik, až sa mi zdá čudné, že u neho nevedia využiť jeho herný potenciál, lebo má fantastické ruky, fantastický prehľad a nejako má vždy málo bodov. Naopak klobúk dole pred Tomášom Tatarom, ten boduje stále. V lige ma zaujali starší hráči Marek Uram, Arne Kroták, veď na tréningu robil rýchlostné cvičenia s mladými hráčmi a tí nestíhali...

Pred časom ste mali v Poprade aj určité stavebno-športové aktivity. Už sú definitívne ukončené alebo máte ešte nejakú športovú víziu pod Tatrami? Ten projekt proste nevyšiel. Chcem na to zabudnúť. Bola to pekná vízia, chceli sme tu niečo zanechať, ale z určitých manažérskych dôvodov to bolo zle narátané. Veľmi zlá skúsenosť a veľká škola pre mňa.

Súťažný hokej ste síce skončili, neuvažujete nad nejakou obdobou rozlúčkového zápasu? Ja nie som na nejaké rozlúčkové zápasy. Nie je to môj štýl, aby som sa nejako ukazoval. Ja som skončil ako som mal. Som spokojný so svojou kariérou, akurát je mi ľúto, že kariéru som neukončil v Poprade.

Aké máte v súčasnosti športové ciele? V súčasnosti je mojim cieľom získať s našimi juniormi titul.

Fotografie: Wikipedia (titulná fotografia), theihlc, sport7, hkoprad, nhl, famousfix, kapriz, hockeyfans, archív Radoslav Suchý, archív Peter Humeník.